Ako obliecť kráľovu milenku? Barokové šaty
Rozdiel medzi kráľovou milenkou a metresou
Inštitút kráľovských metries si najviac spájame s panovaním Ľudovíta XIV. v 17. storočí. V Európe prevláda umelecký sloh – barok. Ten v roku 1664 vymenoval svoju aktuálnu milenku Louise de La Vallière tzv. „maîtresse-en-titre“ – oficiálnou metresou francúzskeho kráľa. Počas ich spolunažívania zažívala toľko intríg, že musel jej pozíciu inštitucionalizovať. A aký je rozdiel medzi milenkou a metresou? Milenky boli dámy, ktoré zaujali pozornosť panovníka na jednu dve noci. Metresy zaujali panovníka dlhodobo. Dnes by sme to nazvali dlhodobým milostným vzťahom.
Metresa sa dokonca mohla stať kráľovou manželkou, ale tajne!
Ak sa kráľ rozhodol zobrať si metresu za ženu, mohol to tajne urobiť. No takéto manželstvo bolo len morganatické. To znamená, že ich potomkovia nikdy nemohli zdediť trón. Aj keď tá najmocnejšia metresa mala potomkov s kráľom, nemohli byt oficiálne uznaní ako legitímni. Ľudovít XIV. sa takto tajne zosobášil s Madame de Maintenon.
Metresy Ľudovíta XIV., ktoré sa stali inšpiráciou pre tvorbu barokových šiat.
Medzi Louise de La Vallière a Madame de Maintenon mal Ľudovít ešte inú slávnu milenku a to Madame de Montespan. Louise de La Vallière a Madame de Montespan boli kráľovými milenkami v rokoch 1661-1679. Z tohto obdobia pochádza štýl šiat, ktoré som vytvorila podľa mnohých obrazov tej doby. Túto barokovú módu zachytáva aj niekoľko obrazov Madame de maintenon, no ona ostala po kráľovom boku až do jeho smrti v 18. storočí, kedy sa baroková móda už zmenila. Zvolila som jasnú červenú farbu, ktorá pre nás dnes znamená vášeň, moc či neprehliadnuteľnosť.
Ako vznikli barokové šaty hodné kráľovej milenky, ba metresy?
K látke pre tieto barokové šaty som sa dostala náhodou. Jedna klientka zháňala konkrétny odtieň červeného saténu. Podarilo sa mi zohnať látku, ktorú vidíte na barokových šatách. Odtieň bol však jemne odlišný od toho, čo hľadala, takže nakoniec mi látka ostala.
V tej dobe som bola fascinovaná obrazmi krásnych dám z obdobia baroka zo západnej Európy. V Uhorsku sa totiž viac-menej presadila len silueta takéhoto odevu – spadnuté ramená, vystužený živôtik s dlhým špicom, výrazne naberaná sukňa. No presný štýl s hladkými líniami nezdobeného saténu na uhorských obrazoch moc nenájdete. Preto som sa rozhodla vytvoriť šaty podľa západnej barokovej módy z 3. tretiny 17. storočia.
Tvarovanie módneho živôtiku zo 17. storočia
Jedinou skutočnou výzvou bola tvorba živôtiku so spadnutými ramenami, ktorý som v dovtedajšej tvorbe ešte neskúšala. Na moje prekvapenie, strih nakoniec vôbec nebol tak náročný, ako som si pôvodne myslela. Vyšiel mi pekne. Podcenila som však množstvo kostíc, ktoré som do barokového živôtika umiestnila. Dala som ich o trochu menej, než by ich malo byť a na výslednom tvare je to vidieť. Pri ďalšom takomto projekte, kde hrá prím len hladký lesk saténu, by som ešte medzi kostice a vrchnú látku vložila ďalšiu pevnú látku. Tá by zabránila väčšiemu krčeniu samotného saténu.
Vrstvy barokových šiat
Bohatosť vrchnej sukne zberanej do pása podporovali viaceré vrstvy spodných sukní – spodničiek. Tie počas 17. storočia dostali aj mená. „Prvá tzv. „skromná“, prostredná „šibalka“ a tá úplne najspodnejšia „tajná“. „ (Kybalová: Dějiny odívaní – Barok a rokoko; 1997). Tiež som si ušila tri spodničky. Tá najvrchnejšia však slúži aj ako samostatná sukňa, pretože je vytvorená z hrubšieho zmesového saténu a ozdobený dvoma pruhmi červenej látky. Tajnú spodničku na fotografii nie je vidieť. Pod spodničkami sa ešte nachádza miniatúrny „bum roll“, malý vankúšik.
Najspodnejšou vrstvou je košieľka, ktorej tvar umožňuje schovať za za spadnuté ramená strihu živôtika. Ušila som ju z viskózy a hodvábnej organzy na rukávoch. Aby rukávy držali tvar a objem vo vrchnej časti, podviazala som ich zamatovými stuhami. Rovnako tak sa prichytávali aj nadkolienky. Ja som použila svoje bavlnené pančuchy, ktoré som previazala stuhami. Pod košieľkou totiž rozdiel nie je poznať.
Pre dotvorenie finálneho vzhľadu hodného kráľovskej metresy som potrebovala šperky a správny dobový účes. S účesom mi pomohla Pavlína Eliška Šotek , ktorá pre mňa zároveň celý tento barokový outfit nafotila.
Chýbajú už len šperky. Zvolila som kombináciu viacerých. Najdominantnejším šperkom je ručne šitá brošňa z kryštálikov a gorálok. Vytvorila som ju priamo pre tieto šaty a umiestnila do stredu hrudníka. Šaty ako také nič iné nezdobí. Ďalším výrazným šperkom je náhrdelník z riečnych perál zo slovenského ateliéru ŠMRNC.
Kráľovské metresy neboli len obyčajné milenky
Kráľovské metresy boli naozaj neobyčajné dámy. Na takúto úlohu museli mať aj psychologickú predispozíciu. Museli poznať pomery a osoby na dvore. Museli vedieť, kto ich podporí a kto nie. Vedeli dobre manipulovať. Vedeli, ako si získať priazeň panovníka v rôznych oblastiach jeho záujmu. Metresy ako také nebývali len samostatnou jednotkou. Za sebou mali napríklad svoje rodiny či iné „záujmové skupiny“, ktoré ich podporovali, a ktorých požiadavky mohla metresa panovníkovi predostierať.
Mocné rody často aj intenzívne pracovali na tom, aby vychovali svoju dcéru ako potenciálnu metresu. Tá mala potom zabezpečiť svojmu rodu spomínané výhody. Veľa kráľovských metries tak začínalo ako dvorná dáma kráľovnej.
Viac o kráľovských metresách z nášho okolia sa dozviete v prácach historičky Anny Fundárek, ktorá sa tejto téme dlhodobo venuje. K napísaniu článku ma nemalou mierou inšpiroval podcast SME Dejiny – Osvietenci ich považovali za skazené. Kráľovské metresy boli vymazané zo životopisov kráľov, v ktorom rozoberá túto problematiku.
Najznámejším prípadom schopnosti metries je Madame de Pompadour. Ale to už sme v inom období, na ktoré sa vo svojej tvorbe chystám.
Rozdiel medzi kráľovou milenkou a metresou
Inštitút kráľovských metries si najviac spájame s panovaním Ľudovíta XIV. v 17. storočí. V Európe prevláda umelecký sloh – barok. Ten v roku 1664 vymenoval svoju aktuálnu milenku Louise de La Vallière tzv. „maîtresse-en-titre“ – oficiálnou metresou francúzskeho kráľa. Počas ich spolunažívania zažívala toľko intríg, že musel jej pozíciu inštitucionalizovať. A aký je rozdiel medzi milenkou a metresou? Milenky boli dámy, ktoré zaujali pozornosť panovníka na jednu dve noci. Metresy zaujali panovníka dlhodobo. Dnes by sme to nazvali dlhodobým milostným vzťahom.
Metresa sa dokonca mohla stať kráľovou manželkou, ale tajne!
Ak sa kráľ rozhodol zobrať si metresu za ženu, mohol to tajne urobiť. No takéto manželstvo bolo len morganatické. To znamená, že ich potomkovia nikdy nemohli zdediť trón. Aj keď tá najmocnejšia metresa mala potomkov s kráľom, nemohli byt oficiálne uznaní ako legitímni. Ľudovít XIV. sa takto tajne zosobášil s Madame de Maintenon.
Metresy Ľudovíta XIV., ktoré sa stali inšpiráciou pre tvorbu barokových šiat.
Medzi Louise de La Vallière a Madame de Maintenon mal Ľudovít ešte inú slávnu milenku a to Madame de Montespan. Louise de La Vallière a Madame de Montespan boli kráľovými milenkami v rokoch 1661-1679. Z tohto obdobia pochádza štýl šiat, ktoré som vytvorila podľa mnohých obrazov tej doby. Túto barokovú módu zachytáva aj niekoľko obrazov Madame de maintenon, no ona ostala po kráľovom boku až do jeho smrti v 18. storočí, kedy sa baroková móda už zmenila. Zvolila som jasnú červenú farbu, ktorá pre nás dnes znamená vášeň, moc či neprehliadnuteľnosť.
Ako vznikli barokové šaty hodné kráľovej milenky, ba metresy?
K látke pre tieto barokové šaty som sa dostala náhodou. Jedna klientka zháňala konkrétny odtieň červeného saténu. Podarilo sa mi zohnať látku, ktorú vidíte na barokových šatách. Odtieň bol však jemne odlišný od toho, čo hľadala, takže nakoniec mi látka ostala.
V tej dobe som bola fascinovaná obrazmi krásnych dám z obdobia baroka zo západnej Európy. V Uhorsku sa totiž viac-menej presadila len silueta takéhoto odevu – spadnuté ramená, vystužený živôtik s dlhým špicom, výrazne naberaná sukňa. No presný štýl s hladkými líniami nezdobeného saténu na uhorských obrazoch moc nenájdete. Preto som sa rozhodla vytvoriť šaty podľa západnej barokovej módy z 3. tretiny 17. storočia.
Tvarovanie módneho živôtiku zo 17. storočia
Jedinou skutočnou výzvou bola tvorba živôtiku so spadnutými ramenami, ktorý som v dovtedajšej tvorbe ešte neskúšala. Na moje prekvapenie, strih nakoniec vôbec nebol tak náročný, ako som si pôvodne myslela. Vyšiel mi pekne. Podcenila som však množstvo kostíc, ktoré som do barokového živôtika umiestnila. Dala som ich o trochu menej, než by ich malo byť a na výslednom tvare je to vidieť. Pri ďalšom takomto projekte, kde hrá prím len hladký lesk saténu, by som ešte medzi kostice a vrchnú látku vložila ďalšiu pevnú látku. Tá by zabránila väčšiemu krčeniu samotného saténu.
Vrstvy barokových šiat
Bohatosť vrchnej sukne zberanej do pása podporovali viaceré vrstvy spodných sukní – spodničiek. Tie počas 17. storočia dostali aj mená. „Prvá tzv. „skromná“, prostredná „šibalka“ a tá úplne najspodnejšia „tajná“. „ (Kybalová: Dějiny odívaní – Barok a rokoko; 1997). Tiež som si ušila tri spodničky. Tá najvrchnejšia však slúži aj ako samostatná sukňa, pretože je vytvorená z hrubšieho zmesového saténu a ozdobený dvoma pruhmi červenej látky. Tajnú spodničku na fotografii nie je vidieť. Pod spodničkami sa ešte nachádza miniatúrny „bum roll“, malý vankúšik.
Najspodnejšou vrstvou je košieľka, ktorej tvar umožňuje schovať za za spadnuté ramená strihu živôtika. Ušila som ju z viskózy a hodvábnej organzy na rukávoch. Aby rukávy držali tvar a objem vo vrchnej časti, podviazala som ich zamatovými stuhami. Rovnako tak sa prichytávali aj nadkolienky. Ja som použila svoje bavlnené pančuchy, ktoré som previazala stuhami. Pod košieľkou totiž rozdiel nie je poznať.
Pre dotvorenie finálneho vzhľadu hodného kráľovskej metresy som potrebovala šperky a správny dobový účes. S účesom mi pomohla Pavlína Eliška Šotek , ktorá pre mňa zároveň celý tento barokový outfit nafotila.
Chýbajú už len šperky. Zvolila som kombináciu viacerých. Najdominantnejším šperkom je ručne šitá brošňa z kryštálikov a gorálok. Vytvorila som ju priamo pre tieto šaty a umiestnila do stredu hrudníka. Šaty ako také nič iné nezdobí. Ďalším výrazným šperkom je náhrdelník z riečnych perál zo slovenského ateliéru ŠMRNC.
Kráľovské metresy neboli len obyčajné milenky
Kráľovské metresy boli naozaj neobyčajné dámy. Na takúto úlohu museli mať aj psychologickú predispozíciu. Museli poznať pomery a osoby na dvore. Museli vedieť, kto ich podporí a kto nie. Vedeli dobre manipulovať. Vedeli, ako si získať priazeň panovníka v rôznych oblastiach jeho záujmu. Metresy ako také nebývali len samostatnou jednotkou. Za sebou mali napríklad svoje rodiny či iné „záujmové skupiny“, ktoré ich podporovali, a ktorých požiadavky mohla metresa panovníkovi predostierať.
Mocné rody často aj intenzívne pracovali na tom, aby vychovali svoju dcéru ako potenciálnu metresu. Tá mala potom zabezpečiť svojmu rodu spomínané výhody. Veľa kráľovských metries tak začínalo ako dvorná dáma kráľovnej.
Viac o kráľovských metresách z nášho okolia sa dozviete v prácach historičky Anny Fundárek, ktorá sa tejto téme dlhodobo venuje. K napísaniu článku ma nemalou mierou inšpiroval podcast SME Dejiny – Osvietenci ich považovali za skazené. Kráľovské metresy boli vymazané zo životopisov kráľov, v ktorom rozoberá túto problematiku.
Najznámejším prípadom schopnosti metries je Madame de Pompadour. Ale to už sme v inom období, na ktoré sa vo svojej tvorbe chystám.