Kostýmy pre muzikál Alica v krajine zázrakov
Projekt finančne podporila Nadácia Tatrabanky
Ako môžu vyzerať kostýmy z krajiny fantázie? Alica v krajine zázrakov je známe dielo, ktoré sa dočkalo mnohých filmových i divadelných spracovaní. My sme si s režisérom trochu viac uleteli od „Burtonovského“ spracovania. Chceli sme úplné šialenstvo. Vytvorila som tak kostýmy pre muzikál, ktoré musíte buď milovať alebo nenávidieť.
Režisér Tomáš Krištof sa v roku 2024 rozhodol na dosky Akadémie umení v Banskej Bystrici priniesť fantazijnú muzikálovú rozprávku. Jeho predstavy sa pohybovali okolo rozmazaného sveta snov, kde by dominovali hravá vata a ľahučký snový tyl. S touto víziou som začala pracovať na kostýmoch a spolu s Milanom Simanom aj na samotnej scéne. Vznikli divadelné kostýmy, ktoré by sa dali prirovnať k architektúre Centre Pompidou v Paríži. Budovy, ktorá má všetky vnútorné prvky, ktoré bývajú obyčajne skryté, na povrchu.
Ako vznikali kostýmy pre muzikál z vaty a tylu?
Naše predstavy boli megalomanské. Chceli sme na scénu využiť desiatky metrov tylu, ktoré by viseli od stropu až po zem, pričom by sa pri jednotlivých výstupoch étericky odkrývali. Do toho sa kde-tu mala mihať vata vo forme divotvorných tvorčekov, ktoré by tiež viseli zo stropu. Podmienkou bolo aj využitie héliových balónov. Celé to mali zavŕšiť šialené kostýmy.
Slovenské ekonomické pomery nás však rýchlo vrátili späť zo sna do reality. Týmto smerom by sme sa chceli veľmi pekne poďakovať Nadácii Tatrabanky, ktorá muzikál zasponzorovala. Bez tohto grantu by sme nedokázali vytvoriť ani percento toho, čo ste mali možnosť vidieť. Pri nákupe materiálu v roku 2024 sme však zistili, že musíme zo svojich pôvodných predstáv trošku ubrať, pretože tohtoročné zdražovanie sa odrazilo aj na materiáloch. Tie sme nacenili ešte v roku 2023. A tak sa stalo, že väčšinu rozpočtu schrúmal vatelín a tyl, ktorého vo výsledku nevyšlo až tak veľa, ako sme pôvodne chceli. A to sme ešte nezačali vyrábať či šiť.
Hlavné postavy a ich muzikálové kostýmy pred veľkým pádom
Alica, hlavná postava sa v diele potýka s nástrahami svojich vlastných myšlienok premietaných v snoch. Ide o dospievajúce dievčatko, ktoré sa stoj čo stoj nebude učiť a najradšej by len donekonečna obdivovalo krásu sveta svojimi ešte chvíľu detskými očami.
Jej divadelný kostým musel byť hravý a dievčenský. V množstve spracovaní sa stretávame s dominantnou modrou farbou na Aliciných šatách, no v našom spracovaní som zvolila bledožltú. Sála z nej energia a hravosť. Snovú a hĺbavú modrú som využila len na mašli ako vlasovom doplnku. Tento prvok zároveň značil zmenu prostredia z reality na krajinu snov. Keď Alica padala cez pomyselnú snovú dieru, tylová mašľa sa enormne zväčšila.
Z Bieleho králika sa stala vatičková, milá a zmätená zajačica. Nohavice aj vestičku som vyrobila z vatelínu, ostatné komponenty sa dali zohnať v obchodoch. Dva biele balóniky namiesto ušiek zábavne dobiehali zajačicu, keď bežala po javisku, rovnako ako enormne dlhý tylový chvost.
Alicina pestúnka sa nachádzala v realite, a tak musela byť výrazne odlišná od všetkých uletených kostýmov. Jej kostým pozostával len z prostých hnedých šiat, bielej zástery a čepčeka.
Divadelné kostýmy v krajine zázrakov
Tidlibum a Tidlidibum sú dvojčatá. Prečo z nich rovno nespraviť siamské dvojčatá? Režisérov nápad sa mi pozdával. Len som chvíľu tápala, ako na to. Spoločne sme sa zhodli, že najschodnejšia cesta bude vyrobiť niečo ako vajce, z ktorého budú vykúkať obe protagonistky.
Z vajca vyliezol divadelný kostým „Candy Spider“ alebo „Cukríkový pavúk“, ako ho rada volám. Ide o kosticovú konštrukciu celú pokrytú vatelínom. Na konštrukcii sú našité pančuchy pre každý z údov dvojičiek. Dve hlavy boli myslené ako jedna dominantná a druhá ako výrastok na chrbte pavúka, ktorý tam môže a nemusí vykúkať. Tento divadelný kostým herečky veľmi nepotešil, keďže mali do značnej miery obmedzenú pohyblivosť. Museli tak spolu zrásť ako tie siamské dvojčatá.
Klobučník a besné zvieratá. Tieto postavy si odtrpeli asi najviac. Šialenosti ako tylové montérky pre klobučníka „údržbára“, ktorý sa štylizuje do roly šľachtica, boli len začiatok. Z veľkého klobúka, ako ho poznáme, sa stalo maličké sombrérko na polo-holohlavej hlave. Gumené rukavice s veľkými prsteňmi neodmysliteľne patria k čajovému „dejchánku“. Veď tak bontón káže.
Besné zvieratká, myška a zajko museli pôsobiť zničene. Boli predsa vydedencami v kráľovstve malichernej Srdcovej kráľovnej a neraz im mohlo ísť o život. Množstvo prvkov z vaty a tylu som tak ešte zamazala umelou krvou, prípadne červeným tylom, ktorý tiež naznačil dodriapané miesta. Mali pôsobiť ako ošarpané, dotrhané plyšové hračky, s ktorými sa už deti nechcú hrať.
Vrcholom všetkého boli nerozbitné vatelínové šálky. Vatelín je tradičným výplňovým materiálom. Dobre poslúži, keď si chcete zatepliť bundu, no akonáhle sa dostane na povrch, kde ho nechráni vonkajšia vrstva, vie byť veľmi krehký. Kým som prišla na to, ako spraviť všetky vatelínové prvky tak, aby sa na prvú neroztrhli, takmer som ošedivela. Ale aj to patrí ku práci kreatívca. Bez pár šedivých vlasov by to nešlo.
Absolón je húsenica. Dúhová, v pohode, nad vecou, vševedúca… ale húsenica. Telo divadelného kostýmu húseničky vzniklo z lycry a neónových štrasov svietiacich v tme. Pridala som mu tylový golier pre trochu váženosti, no ulízané vlasy a fúziky naznačovali aj jemné mafiánske podsvätie, do ktorého húsenička občas zalezie. Pri tom všetkom fajčil fajku – beznikotínovú elektronickú cigaretu. Štýlové okuliare si pridal sám protagonista a uletený kostým bol zavŕšený.
Škreko. Nechcela som, aby bola mačka zhmotnená do reálneho chlpatého zvieratka. Známy mačací úsmev sme, samozrejme, vyrobili pomocou plachiet, tamburín a bateriek. Škreko sa akoby len mihol v svetle nad obzorom. No, čo obliecť herečke , ktorá sa reálne na javisku nachádzala, keď úsmev zhasol? Pôvodný zámer s dúhovými vatelínovými girlandami okolo čierneho tela sa mi ušiť nepodarilo.
Musela som teda improvizovať a niečo podobné vytvoriť z tylu. Ostala som v imaginárnej rovine a na čierny základ som našila kúsky tylu. Namiesto čiernych legín som kúpila viacero párov dúhových pančúch, no napriek tomu, že sme mali náhradné pančuchy, všetky sa stihli roztrhnúť ešte pred premiérou. Viacdenové dúhovné pančuchy sa mi nepodarilo zohnať. Tak Škreko dostal ružové.
Srdcová kráľovná si zaslúžila najšialenejší kostým, aký som si ani nevedela predstaviť, pokiaľ mi režisér nevnukol nápad s balónmi na hlave. Tento divadelný kostým je priam ukážkovým príkladom Centre Pompidou. Schválne krivá krinolína sa nachádza z vonkajšej strany. Pod ňou opäť vykukuje vatelínová sukňa. Dlhý červený tylový kúsok abrtraktne dopĺňa pokryvenie celého kostýmu a teda aj pokryvenie charakteru kráľovnej. Korzet znázorňuje srdiečko. Široká koruna s héliovými balónmi bola už len čerešničkou na torte.
Poslednou postavou je kráľovnin komorník. Jeho kostým nápadne pripomínal karty, no keďže dostal od kráľovnej vyššiu hodnosť, má na hrudi viac srdiečok a tylový šál. Nič to nemení na fakte, že je kráľovniným najväčším otrokom.
Divadelné kostýmy pre vedľajšie postavy
Takmer všetci herci mali, okrem svojej hlavnej postavy, pridelenú aj vedľajšiu postavu. Tou bola jedna z kariet dvora srdcovej kráľovnej. Každý dostal čierny základ, na ktorý som našila plyšové srdiečko. Efekt hracej karty vytvorili gumy pripevnené na zápästiach a členkoch. Symbolizovali otrocké okovy, keďže všetky karty boli majetkom srdcovej kráľovnej. Keď sa herci hýbali, gumou akoby kreslili obrys bielej karty. Naše karty sú v pozadí každej scény stvárňujú to, čo je zrovna potrebné.
Make-up dotvorí kostýmový celok
Mrzí ma, že sme nemali k dispozícii profesionálnu maskérku. Maskérstvo nie je vôbec moja parketa. Mala som predstavu, ako majú herci vyzerať (vybielená tvár s nepravidelnými črtami), no pri aplikácii make-upu boli odkázaní sami na seba. Výsledný efekt tak v niektorých prípadoch ušiel pôvodnému zámeru. No napriek tomu sa herci veľmi snažili, za čo im ďakujem aj touto cestou :).
Vo výsledku bola tvorba divadelných kostýmov pre muzikál Alica v krajine zázrakov jedným šialeným myšlienkovým výletom. Počas práce sa môj ateliér stal rozprávkovou krajinou. Obalil sa do nekonečného spektra farebného tylu a bieleho vatelínu. Ten bol všade! Nachádzam ho aj po viacerých upratovaniach. Krajina zázrakov je tu stále so mnou. Ďakujem všetkým, ktorí sa na tomto sne podieľali.
Ak by vás zaujímali divadelné kostýmy pre ďalšiu muzikálovú rozprávku, ktoré som vytvorila, prečítajte si článok ku Šialene smutnému princovi.
Za fotografie ďakujeme Jurajovi Tučekovi.
Projekt finančne podporila Nadácia Tatrabanky
Ako môžu vyzerať kostýmy z krajiny fantázie? Alica v krajine zázrakov je známe dielo, ktoré sa dočkalo mnohých filmových i divadelných spracovaní. My sme si s režisérom trochu viac uleteli od „Burtonovského“ spracovania. Chceli sme úplné šialenstvo. Vytvorila som tak kostýmy pre muzikál, ktoré musíte buď milovať alebo nenávidieť.
Režisér Tomáš Krištof sa v roku 2024 rozhodol na dosky Akadémie umení v Banskej Bystrici priniesť fantazijnú muzikálovú rozprávku. Jeho predstavy sa pohybovali okolo rozmazaného sveta snov, kde by dominovali hravá vata a ľahučký snový tyl. S touto víziou som začala pracovať na kostýmoch a spolu s Milanom Simanom aj na samotnej scéne. Vznikli divadelné kostýmy, ktoré by sa dali prirovnať k architektúre Centre Pompidou v Paríži. Budovy, ktorá má všetky vnútorné prvky, ktoré bývajú obyčajne skryté, na povrchu.
Ako vznikali kostýmy pre muzikál z vaty a tylu?
Naše predstavy boli megalomanské. Chceli sme na scénu využiť desiatky metrov tylu, ktoré by viseli od stropu až po zem, pričom by sa pri jednotlivých výstupoch étericky odkrývali. Do toho sa kde-tu mala mihať vata vo forme divotvorných tvorčekov, ktoré by tiež viseli zo stropu. Podmienkou bolo aj využitie héliových balónov. Celé to mali zavŕšiť šialené kostýmy.
Slovenské ekonomické pomery nás však rýchlo vrátili späť zo sna do reality. Týmto smerom by sme sa chceli veľmi pekne poďakovať Nadácii Tatrabanky, ktorá muzikál zasponzorovala. Bez tohto grantu by sme nedokázali vytvoriť ani percento toho, čo ste mali možnosť vidieť.
Pri nákupe materiálu v roku 2024 sme však zistili, že musíme zo svojich pôvodných predstáv trošku ubrať, pretože tohtoročné zdražovanie sa odrazilo aj na materiáloch. Tie sme nacenili ešte v roku 2023. A tak sa stalo, že väčšinu rozpočtu schrúmal vatelín a tyl, ktorého vo výsledku nevyšlo až tak veľa, ako sme pôvodne chceli. A to sme ešte nezačali vyrábať či šiť.
Hlavné postavy a ich muzikálové kostýmy pred veľkým pádom
Alica, hlavná postava sa v diele potýka s nástrahami svojich vlastných myšlienok premietaných v snoch. Ide o dospievajúce dievčatko, ktoré sa stoj čo stoj nebude učiť a najradšej by len donekonečna obdivovalo krásu sveta svojimi ešte chvíľu detskými očami.
Jej divadelný kostým musel byť hravý a dievčenský. V množstve spracovaní sa stretávame s dominantnou modrou farbou na Aliciných šatách, no v našom spracovaní som zvolila bledožltú. Sála z nej energia a hravosť. Snovú a hĺbavú modrú som využila len na mašli ako vlasovom doplnku. Tento prvok zároveň značil zmenu prostredia z reality na krajinu snov. Keď Alica padala cez pomyselnú snovú dieru, tylová mašľa sa enormne zväčšila.
Z Bieleho králika sa stala vatičková, milá a zmätená zajačica. Nohavice aj vestičku som vyrobila z vatelínu, ostatné komponenty sa dali zohnať v obchodoch. Dva biele balóniky namiesto ušiek zábavne dobiehali zajačicu, keď bežala po javisku, rovnako ako enormne dlhý tylový chvost.
Alicina pestúnka sa nachádzala v realite, a tak musela byť výrazne odlišná od všetkých uletených kostýmov. Jej kostým pozostával len z prostých hnedých šiat, bielej zástery a čepčeka.
Divadelné kostýmy v krajine zázrakov
Tidlibum a Tidlidibum sú dvojčatá. Prečo z nich rovno nespraviť siamské dvojčatá? Režisérov nápad sa mi pozdával. Len som chvíľu tápala, ako na to. Spoločne sme sa zhodli, že najschodnejšia cesta bude vyrobiť niečo ako vajce, z ktorého budú vykúkať obe protagonistky.
Z vajca vyliezol divadelný kostým „Candy Spider“ alebo „Cukríkový pavúk“, ako ho rada volám. Ide o kosticovú konštrukciu celú pokrytú vatelínom. Na konštrukcii sú našité pančuchy pre každý z údov dvojičiek. Dve hlavy boli myslené ako jedna dominantná a druhá ako výrastok na chrbte pavúka, ktorý tam môže a nemusí vykúkať. Tento divadelný kostým herečky veľmi nepotešil, keďže mali do značnej miery obmedzenú pohyblivosť. Museli tak spolu zrásť ako tie siamské dvojčatá.
Klobučník a besné zvieratá. Tieto postavy si odtrpeli asi najviac. Šialenosti ako tylové montérky pre klobučníka „údržbára“, ktorý sa štylizuje do roly šľachtica, boli len začiatok. Z veľkého klobúka, ako ho poznáme, sa stalo maličké sombrérko na polo-holohlavej hlave. Gumené rukavice s veľkými prsteňmi neodmysliteľne patria k čajovému „dejchánku“. Veď tak bontón káže.
Besné zvieratká, myška a zajko museli pôsobiť zničene. Boli predsa vydedencami v kráľovstve malichernej Srdcovej kráľovnej a neraz im mohlo ísť o život. Množstvo prvkov z vaty a tylu som tak ešte zamazala umelou krvou, prípadne červeným tylom, ktorý tiež naznačil dodriapané miesta. Mali pôsobiť ako ošarpané, dotrhané plyšové hračky, s ktorými sa už deti nechcú hrať.
Vrcholom všetkého boli nerozbitné vatelínové šálky. Vatelín je tradičným výplňovým materiálom. Dobre poslúži, keď si chcete zatepliť bundu, no akonáhle sa dostane na povrch, kde ho nechráni vonkajšia vrstva, vie byť veľmi krehký. Kým som prišla na to, ako spraviť všetky vatelínové prvky tak, aby sa na prvú neroztrhli, takmer som ošedivela. Ale aj to patrí ku práci kreatívca. Bez pár šedivých vlasov by to nešlo.
Absolón je húsenica. Dúhová, v pohode, nad vecou, vševedúca… ale húsenica. Telo divadelného kostýmu húseničky vzniklo z lycry a neónových štrasov svietiacich v tme. Pridala som mu tylový golier pre trochu váženosti, no ulízané vlasy a fúziky naznačovali aj jemné mafiánske podsvätie, do ktorého húsenička občas zalezie. Pri tom všetkom fajčil fajku – beznikotínovú elektronickú cigaretu. Štýlové okuliare si pridal sám protagonista a uletený kostým bol zavŕšený.
Škreko. Nechcela som, aby bola mačka zhmotnená do reálneho chlpatého zvieratka. Známy mačací úsmev sme, samozrejme, vyrobili pomocou plachiet, tamburín a bateriek. Škreko sa akoby len mihol v svetle nad obzorom. No, čo obliecť herečke , ktorá sa reálne na javisku nachádzala, keď úsmev zhasol?
Pôvodný zámer s dúhovými vatelínovými girlandami okolo čierneho tela sa mi ušiť nepodarilo. Musela som teda improvizovať a niečo podobné vytvoriť z tylu. Ostala som v imaginárnej rovine a na čierny základ som našila kúsky tylu. Namiesto čiernych legín som kúpila viacero párov dúhových pančúch, no napriek tomu, že sme mali náhradné pančuchy, všetky sa stihli roztrhnúť ešte pred premiérou. Viacdenové dúhovné pančuchy sa mi nepodarilo zohnať. Tak Škreko dostal ružové.
Srdcová kráľovná si zaslúžila najšialenejší kostým, aký som si ani nevedela predstaviť, pokiaľ mi režisér nevnukol nápad s balónmi na hlave. Tento divadelný kostým je priam ukážkovým príkladom Centre Pompidou. Schválne krivá krinolína sa nachádza z vonkajšej strany. Pod ňou opäť vykukuje vatelínová sukňa. Dlhý červený tylový kúsok abrtraktne dopĺňa pokryvenie celého kostýmu a teda aj pokryvenie charakteru kráľovnej. Korzet znázorňuje srdiečko. Široká koruna s héliovými balónmi bola už len čerešničkou na torte.
Poslednou postavou je kráľovnin komorník. Jeho kostým nápadne pripomínal karty, no keďže dostal od kráľovnej vyššiu hodnosť, má na hrudi viac srdiečok a tylový šál. Nič to nemení na fakte, že je kráľovniným najväčším otrokom.
Divadelné kostýmy pre vedľajšie postavy
Takmer všetci herci mali, okrem svojej hlavnej postavy, pridelenú aj vedľajšiu postavu. Tou bola jedna z kariet dvora srdcovej kráľovnej.
Každý dostal čierny základ, na ktorý som našila plyšové srdiečko. Efekt hracej karty vytvorili gumy pripevnené na zápästiach a členkoch. Symbolizovali otrocké okovy, keďže všetky karty boli majetkom srdcovej kráľovnej. Keď sa herci hýbali, gumou akoby kreslili obrys bielej karty. Naše karty sú v pozadí každej scény stvárňujú to, čo je zrovna potrebné.
Make-up dotvorí kostýmový celok
Mrzí ma, že sme nemali k dispozícii profesionálnu maskérku. Maskérstvo nie je vôbec moja parketa. Mala som predstavu, ako majú herci vyzerať (vybielená tvár s nepravidelnými črtami), no pri aplikácii make-upu boli odkázaní sami na seba. Výsledný efekt tak v niektorých prípadoch ušiel pôvodnému zámeru. No napriek tomu sa herci veľmi snažili, za čo im ďakujem aj touto cestou :).
Vo výsledku bola tvorba divadelných kostýmov pre muzikál Alica v krajine zázrakov jedným šialeným myšlienkovým výletom. Počas práce sa môj ateliér stal rozprávkovou krajinou. Obalil sa do nekonečného spektra farebného tylu a bieleho vatelínu. Ten bol všade! Nachádzam ho aj po viacerých upratovaniach. Krajina zázrakov je tu stále so mnou. Ďakujem všetkým, ktorí sa na tomto sne podieľali.
Ak by vás zaujímali divadelné kostýmy pre ďalšiu muzikálovú rozprávku, ktoré som vytvorila, prečítajte si článok ku Šialene smutnému princovi.
Za fotografie ďakujeme Jurajovi Tučekovi.